tuto-tamto

Tak to som ja. Každý z nás hádam túžil byť v niečom prvý, v niečom naj. Mať skupinu ľudí (väčšiu, a či už menšiu), ktorí ho budú obdivovať. Ja tiež. Priznávam. Byť prvým, na to však človek potrebuje mať aj vlohy. Navyše, prvý môže byť len jeden. A o svoju pozíciu musí tvrdo bojovať, pretože na jeho miesto sa tlačí množstvo daľších. Preto väčšina z nás zostane len obyčajný, šedý priemer. Istá nádej tu však myslím je. Pokiaľ človek nerezignuje a zmení výšku svojich cieľov. Zaiste nájde niečo, kde môže excelovať a dostane sa mu za to aj trochu obdivu, čo pohladí dušu. Človeka to potom ženie viac vpred. A o to nám predsa ide. Nezostať na mieste.

Ja som tiež mal svoje vysnené prvé miesto. Mal som aj skupinku, hoci malilinkú, čo ma obdivovala. Ale o to miesto som už prišiel. Doteraz neviem ako a prečo. Myslím, že som zaspal na vavrínoch – osudová chyba víťazov. Počas tých pár rokov som si ani neuvedomil, ako mi to miesto prirástlo k srdcu. A až teraz viem, ako bolí padnúť z vrcholu. Modriny ešte stále mám. Škoda, že ich nemá kto pofúkať.

Prednedávnom som bol dodatočne menovaný za najdôležitejšieho človeka v živote. Najdôležitejší. To znie príliš zodpovedne. Až mi naskakuje husia koža. Ale najdôležitejší človek v živote na vedľajšej koľaji? To nie. Ďakujem. Som asi až príliš veľky egoista.